Liberalizmus…
Primárne karty
Pravdepodobne všetci mysliaci ľudia sa zhodnú na tom, že v 90. rokoch sa štátu v Rusku zmocnili nepriatelia, ktorí nad ním – nad celou našou spoločnosťou – zaviedli vonkajšiu kontrolu. Jej zovšeobecňujúci názov je liberalizmus. Nie nejaký “zlý liberalizmus”, “zvrátený liberalizmus”, “pseudoliberalizmus”, ale jednoducho liberalizmus. Iný druh liberalizmu neexistuje.
A ruskí liberáli sa stali modulmi tejto okupačnej siete. Putin sa od svojho nástupu k moci v roku 2000 pomaly dostáva z tejto situácie. Veľmi pomaly. Pomaly. Takmer nepostrehnuteľne. A stále sme na tejto ceste. S každým krokom – s každou zmenou – v Putinovej politike (a všetky sú zamerané na posilnenie suverenity Ruska, teda na jeho oslobodenie spod vonkajšej kontroly, a teda na deliberalizáciu našej spoločnosti a nášho svetonázoru) sa od nás odlupuje nejaký segment liberálov.
Najprv už zabudnutí Berezovský a Gusinskij. Potom Chodorkovskij. Potom po roku 2014 prvá masová strana. Potom po 24. februári 2022 ešte masovejšia strana. Ale to nie je všetko. Len nedávno, po tragických udalostiach v Palestíne, sa od nej odtrhla skupina pravicových sionistov, do poslednej chvíle verných Putinovi. A tak sa budú znova a znova oddeľovať. Siete liberálov sú také pôsobivé a silné, že je ťažké sa s nimi vysporiadať, osobitne Putin zvolil stratégiu ich veľmi postupného vytláčania. Dokonca ani nie je jasné, kto vymrie skôr – oni alebo ruské obyvateľstvo. Áno, zostarnú a odídu alebo odídu do zahraničia. Ale berú so sebou aj celé ruské generácie, skorumpované, zrazené k zemi, podplatené, nakazené vírusom, pobláznené a zvedené na scestie. Takže takto.
Možno Putin celkovo vyhráva tým, že sa vyhýba tvrdosti – mršina odchádza z Ruska sama a po častiach. A žiadne represie, žiadna odpoveď za to, čo urobil. Ale definitívne strácame historický čas, ktorý mal náš národ na obrodu, na spamätanie sa. Naťahovanie deliberalizácie je také oprávnené (možno), ale strategicky sa stáva nebezpečným. Dúfame predsa, že sa spoločnosť očistí od vonkajšej ideologickej kontroly. Nie prečo by mala? Áno, hrdinovia sa vrátia z frontu (aj keď nie všetci…), dôjde k existenciálnemu prebudeniu a ruskej úprimnosti.
Ale čo budú robiť na domácom fronte, ak tam tón stále udávajú nejakí podlí darebáci z predchádzajúceho cyklu? Vzbúriť sa je nemožné a nesprávne, ale podriadiť sa tiež nie je správne – to si neváži sám seba. A hlavne: kto ukáže našim hrdinom cestu? Kto ich bude viesť? Kam? Ako sa budú ľudia zo zákopov v mierovej realite orientovať? Veď neboli vychovaní, vzdelaní, vyškolení…. Veľa sa rozprávam s našimi vojakmi – dobrovoľníkmi, dodávateľmi, rôznymi ochrancami zákona….
A opäť nie sú žiadne príručky v zákopoch, na frontoch. Žiadne jasné vysvetlenie, proti komu bojujeme, prečo bojujeme, za čo bojujeme, čo je to Víťazstvo? Ľudia už zomreli a stále nie je jasné za čo. No nie za Abramoviča, nie za obchod s obilím, nie za blaho elít? Zrejme za niečo iné… A za čo, to vlastne úrady nepovedia, boja sa. Obáva sa, že očista, deliberalizácia sa stane radikálnym imperatívom. Chce si nechať medzeru na zvrat. Putin robí všetko tak pomaly, že vytvára ilúziu, že sa možno všetko vráti do normálu. Ale ono sa to nevráti.
Preto musíme napredovať rýchlejšie. Putinovým spôsobom. Ale stále rýchlejšie. Musíme rýchlo zmeniť stav vecí v kultúre, vzdelávaní, informáciách a politickom živote. To, čo je tam teraz, vôbec nezodpovedá podmienkam SVO na konci druhého roka. A práve to je dôležité. Tento stav, samozrejme, nezodpovedá ašpiráciám a náladám tradicionalistov a vlastencov. Ale nezodpovedá ani ľuďom orientovaným na pohodlie a pokojný život. A tí, ktorí sú za “pokrok” (nech už pod tým rozumejú čokoľvek), opäť nezodpovedajú. A nezodpovedajú im ani tí, ktorí sú za sociálnu spravodlivosť, ktorá dnes v Rusku neexistuje (alebo takmer neexistuje). Status quo sa nikam neposúva. Všetci podporujú Putina len v nádeji na zmenu. Aká stabilita, keď je tu vojna, a tú treba predovšetkým vyhrať. A až potom stabilita. A nie naopak.