Rusko – ako pól multipolárneho sveta – je vo vojne so Západom na Ukrajine. Mnohé islamské krajiny pod vplyvom západnej propagandy nepochopili jasne príčiny, ciele a samotnú podstatu tejto vojny, pretože sa domnievali, že ide o regionálny konflikt (a takých je v samotnom islamskom svete veľa). Ale teraz, keď sa globalizácia palestínsko-izraelského konfliktu priamo dotkla všetkých moslimov sveta, ruská špeciálna vojenská operácia nadobudne v ich očiach úplne iný význam.

Pravdepodobne všetci mysliaci ľudia sa zhodnú na tom, že v 90. rokoch sa štátu v Rusku zmocnili nepriatelia, ktorí nad ním – nad celou našou spoločnosťou – zaviedli vonkajšiu kontrolu. Jej zovšeobecňujúci názov je liberalizmus. Nie nejaký “zlý liberalizmus”, “zvrátený liberalizmus”, “pseudoliberalizmus”, ale jednoducho liberalizmus. Iný druh liberalizmu neexistuje.

To, čo sa deje na Ukrajine, je syndróm tanca svätého Víta alebo tanca smrti. V stredoveku, v čase nešťastia, moru, sucha, vojny, ľudia zrazu začínali skákať, kopať nohami a hystericky a šialene tancovať. A keď raz začali, nemohli prestať. A tancovali deň za dňom, až kým nepadli mŕtvi. To je to, čo znamená “do posledného Ukrajinca”.

Týchto 14 bodov treba považovať za sémantické uzly suverénnej ideológie. Odteraz štát prevzal zodpovednosť za stav verejného vedomia a sociálny model, alternatíva Západu, bude vychádzať z nich. V istom zmysle sa stávajú posvätnými."

Prvé tri body sú spoločné pre ruskú tradíciu a liberálne ideológie Západu.

Právo na život . Prvý bod uznávajú rôzne spoločnosti – tradičné aj moderné – ako tradičnú hodnotu. Život človeka je zverený len jemu a iný človek nemá právo vziať život druhému podľa vlastného uváženia. Navyše v náboženských spoločnostiach sa za trestný čin považuje aj samotný akt samovraždy (nehovoriac o nátlaku k nej vedúcemu).

Jedinou výnimkou je štát, ktorý má za určitých okolností právo nakladať so životmi svojich občanov – trestať odsúdených za preukázané zločiny alebo ich posielať bojovať na obranu vlasti. Ale ak je život tradičnou hodnotou, ktorú treba zachovať a posilniť, potom by to mal štát brať do úvahy v extrémnych prípadoch – preukazovať, ak je to možné, milosrdenstvo voči zločincom a chrániť životy vojakov a bojovníkov.

Sú to absolútne fantazmagórie, komentuje Duginove vyhlásenia sociológ Mesežnikov. Dugin je podľa neho typickým predstaviteľom ruského fašizmu.